Manty na Nusa Penida

Potápanie v Indonézii pri ostrove Bali s mantami kráľovskými.

Hlavným lákadlom nášho jarného výletu do Indonézie, kde je skutočne od nás zo stredu Európy ďaleko a cesta úmorná - boli manty. Práve potápanie s týmito majestátnymi tvormi, malo byť vrcholom zájazdu. Priznám sa, že keď po niekoľkých dňoch aklimatizácie a prvých ponoroch nastal deň „D“, dostal som tak trochu strach.

Do mysle sa mi začal vkrádať nepokoj. Čo ak ich neuvidíme? Veď ma tí naši zderú z kože, ak sa mantičky neukážu! Aj som sa pýtal našich Divemasterov, „ako hodnotia v percentách šance, že sa k nám tá ryba priblíži“? A oni na to len, že vraj: „Uvidíme ich“. Pochopiteľne (aj sám celé leto Divemasterujem) som túto ich istotu bral len s veľkou rezervou.

Ostrov Bali má aj niekoľko menších satelitov. Na jednom z najväčších z nich, Nusa Penida, sa na jeho juhovýchodnej strane nachádza miesto s príznačným názvom – Manta Point. V bezpečí zátoky ukrytá lokalita, je už desiatku rokov známa výskytom Manty kráľovskej. Tieto elegantne plachtiace ryby sem s pomocou drobných rybiek a ďalších morských tvorov chodia „čistiť od parazitov“.

Samotná lokalita pozostáva z niekoľko podvodných veží, ktoré sa dvíhajú z hĺbky len okolo 14-15 metrov až takmer po hladinu. Po tom, čo sme naskákali vystrojení vodotesnými aparátmi, kamerami alebo len odvahou, sme sa priblížili k prvej homole. Dlho sme nemuseli čakať a skutočne sa objavil prvý „kúsok“. Neskôr pribudli ďalšie a tak sa pred nami otvorilo nevšedné prírodné javisko s hercami, aké by žiaden scénograf nenavrhol.

Manty v rámci svojej očisty, v neuveriteľnom tanci plachtili stále dokola v blízkosti podvodných veží. Celkom nebojácne sa k nám približovali celkom blízko, doslova až na dosah ruky. Tesne pred našimi vypleštenými očami, schovanými za sklami masiek defilovali tieto ryby spôsobom, ktorým nám s absolútnou presnosťou vysvetlili čo znamená hydrodynamika. Elegantné tvory plávali okolo nás v neuveriteľnom tanci s majestátnou nevšímavosťou.

Neviem koľko mali rokov, ani koľko kíl, ale som presvedčený že oboje bolo potrebné rátať na desiatky. Rozpätie ich „krídiel“ dosahovalo istotne 2,5-3 metre a čiernobiela kresba na ich bruchách bola jedinečná. Nakoniec som bol rád, že som nefotil ani nefilmoval. Mohol som si totiž tieto koráby morí vychutnať naplno.

Okrem pozorovania mánt (samozrejme so zatajeným dychom) bol ponor náročný aj z hľadiska potápačských zručností. Na lokalite boli dosť veľké vlny, ktoré posúvali veľké masy vody sem a tam. Často krát nás vynieslo po pár metrov nižšie či smerom ku hladine.

Celkom nakoniec sa ku mne jedna manta priblížila do absolútnej blízkosti, akoby sa chcela so mnou na koniec rozlúčiť. Len ťažko si môžem predstaviť, že by som niekedy na takýto ponor zabudol. Takže dovidenia mantičky, keď sem nabudúce priletím, bude to na jeseň v septembri či októbri, keď si dám rande s mesačníkmi Mola Mola.